„18. augusta 2021 som strávila noc v Dome Anny Frankovej, presnejšie v zadnom dome. O Anne Frankovej, ktorú pozná celý svet, sa v skutočnosti veľa nevie. Ako by sme mali nazvať jej slávny denník, ktorý čítal každý školák a ktorého obsah si nikto z dospelých naozaj nepamätá? Je to svedectvo, testament, umelecké dielo? Je to denník mladého dievčaťa, ktorého jediná cesta viedla hore a dolu schodmi v priestore s plochou necelých štyridsať metrov štvorcových počas sedemstošesťdesiat dní. Predstavovala som si noc ako čas rozjímania, ticha. Predstavovala som si noc ako čas, keď vítam neprítomnosť Anny Frankovej, keď som v súlade s prázdnotou, keď ju prijímam. Mýlila som sa. Noc sa stala obývanou, osvetlenou odrazmi, zatiaľ čo v srdci zadného domu stále číhala naliehavosť, čakajúca, kým ju nájdem.“ Dom Anny Frankovej je prázdny byt. To, okolo čoho návštevníci v skutočnosti prechádzajú, je neprítomnosť jeho obyvateľov. A práve táto prázdnota mení byt – zadný dom – na múzeum. Lola Lafon spája osobné spomienky s úvahami o histórii, identite a literatúre. Keď začuješ túto pieseň nie je len príbehom jednej noci, ale aj skúmaním samotnej podstaty písania a pamäti.