V izbe plnej prítmia a spomienok sa žena opiera o palicu a dotýka sa sôch. Každá z nich nesie v sebe čosi z muža, ktorého milovala. Horal celý život rozorvaný medzi tichom hôr a hlukom sveta, medzi samotou a túžbou byť vypočutý jej zanechal svoje videnie sveta vyrezané do dreva. Z každej z nich vystupuje jeho vzdor i túžba vytrhnúť sa tieňom minulosti. Jeho hlas je zároveň výkrikom a modlitbou. Z románu Maura Coronu, ktorý nás naučil načúvať horám, sa vynára nová, nezvyčajne krehká, no o to mocnejšia línia – hlas bolesti a lásky premenený na tvar.